PRÍBEHY NAŽIVO

Braňo

Braňo videl prvý krát svojho otca ako dvojročný. Jeho otec sa vrátil domov z väzenia, kde sedel za neplatenie výživného na svoju dcéru, ktorú mal z prvého manželstva. Braňo mal zrazu okrem mamy pri sebe aj otca. Tešil sa z každej chvíle, keď sa mu otec venoval – zobral ho von na ihrisko, čítal mu rozprávky. Týchto chvíľ potreboval viac, ako mu otec dokázal dať. Ten začal po práci chodievať s kamarátmi do krčmy, domov chodieval stále neskôr. Viac starostlivosti dávala Braňovi mama, ktorá s ním bola doma, až kým šiel do prvej triedy. V tom čase sa Braňovi rodičia hádali skoro každý deň. Otec chodieval domov často v noci, pod vplyvom alkoholu. Braňo pravidelne počul , ako sa rodičia hádajú, kričia na seba. Neskôr počul, ako otec mamu bije, mama plače. Cítil strach, v noci zle spával.

Otec veľkú časť výplaty minul na alkohol a zábavu s kamarátmi, mama robila predavačku a zabezpečovala starostlivosť o domácnosť i Braňa. Dávala mu najviac, ako dokázala, bolo to pre ňu náročné. Aby všetko finančne utiahla, chodievala občas po večeroch ešte upratovať. Braňo tak býval po škole často doma sám. Rodičia sa s ním prestali učievať – mama bola v práci, otec s kamarátmi. A tak sa radšej hral, ako sa učil. V škole dostával zlé známky, mal problém so sústredením sa, na hodinách vyrušoval, počas prestávok sa často bil, porušoval školský poriadok. Domov nosieval stále viacej poznámok za správanie. Mama sa mu vtedy snažila dohovoriť, od otca dostal bitku.

Jedného dňa sa Braňo zobudil a doma bol len otec. Mama bola v nemocnici. Až neskôr sa dozvedel, že otec mamu zbil tak, že odpadla a musela ju odviezť sanitka. Otca o pár dní zobrala polícia a opäť šiel do väzenia. Braňo ostal len s mamou.

Mal pocit, že mama bola doma ešte menej ako pred tým. Skoro stále bola v práci. Napriek tomu bolo pre ňu náročné platiť nájomné za byt, a tak sa museli presťahovať do menšieho – jednoizbového. V takom malom priestore bolo pre Braňa náročné vydržať a radšej chodieval von. Ako dospieval, trávil vonku na sídlisku stále viac času. Na ulici našiel to, čo potreboval a nedostal doma – záujem, blízkosť od kamošov a kamošiek. Spolu podnikali nočné výlety po sídlisku, žúry, alebo len tak posedávali na ihrisku a komentovali okoloidúcich ľudí. Našiel tu aj prvú lásku, volala sa Lucia. O tomto čase hovoril, ako o najkrajšom období jeho života. Každú voľnú chvíľu boli spolu. V tom čase dokončil základnú školu a rozhodol sa ísť na odborné učilište.

Medzitým sa Braňov otec vrátil z väzenia a nasťahoval sa k nemu a jeho mame do jednoizbového bytu. To pre Braňa znamenalo, že doma trávil ešte menej času. Často prespával u kamošov, ktorí robievali žúry. Tam sa dostal do kontaktu s drogami. Najprv s alkoholom, neskôr s marihuanou. Hľadal v nich uvoľnenie, zabudnutie na problémy. A fungovalo mu to. Keď sa opil, alebo nahúlil, na problémy nemyslel, svet mu prišiel veselší. To bolo to, čo hľadal celý doterajší život. V skutočnosti však problémy nezmizli. Práveže sa objavili nové – hrozilo mu vylúčenie zo školy, keďže dával prednosť zábave s kamarátmi pred učením a chodením na hodiny. Lucii sa tiež prestalo páčiť, že je často pod vplyvom drog a zanedbáva školu. Hrozilo, že o ňu príde.

Vtedy sa Braňo rozhodol, že chce s Luciou byť. Od nej cítil lásku, prijatie, záujem, blízkosť, rešpekt – to čo potreboval a nedostal doma. Začal o ňu bojovať. Chcel prestať s pitím alkoholu i húlením marihuany. Nebolo to ľahké, keďže ich pravidelne užíval skoro dva roky a organizmus si na ne navykol. Navyše doma podporu nedostal, keďže jeho rodičia mali sami so sebou čo robiť, aby to zvládli. Čo nedostal doma opäť dostal inde. Podporu dostal u Luciiných rodičov. Tí zistili, aké sú možnosti pomoci a liečby závislosti, povedali mu o nich a ponúkli mu sprevádzanie k odborníkovi. Na prvé stretnutie k odborníkovi na liečbu drogových závislostí šiel v sprievode Lucie a jej mamy.

Braňo sa lieči ambulantne – chodí na individuálne sedenia k psychoterapeutke i skupinové stretnutia s inými závislými. Počas liečby sa stalo, že zrecidivoval – pil alkohol, aj užil marihuanu. Nie je ľahké sa zo závislosti vyliečiť, ale Braňo je odhodlaný urobiť zmenu a pokračuje v liečbe. Je pre neho dôležitá podpora a akceptovanie, ktoré dostáva od Lucie a jej rodičov.

Väčšina rodičov robí to najlepšie, čo dokážu v danom momente urobiť. Zároveň každý človek má vždy možnosť robiť veci inak, ako ich robil doteraz. Najväčšou podporou bolo pre Braňa, keď jedného dňa šla s ním na sedenie jeho mama...

Karolína

Rodinu Karolíny vnímalo okolie ako usporiadanú rodinu. Otec i mama mali dobrú prácu a ich tri deti boli vcelku vzorné – v škole sa dobre učili, ľudia z okolia ich mali radi. Karolína bola z nich najstaršia. Keď otec s mamou neboli doma, o mladších súrodencov sa starala ona. Musela byť doma, až kým oni večer neprišli z roboty. A to už len málokedy bol čas ísť von za kamoškami a kamošmi. Rozhodla sa, že keď nemôže chodiť von poobede, bude chodiť doobeda. A tak občas namiesto do školy, išla s kamoškami von. Ospravedlnenku pre učiteľku vždy nejak sfalšovala. Takto to fungovalo niekoľko mesiacov, pričom začala tento trik používať stále častejšie. Karolína patrila vždy medzi lepšie žiačky, nosila dobré známky, a tak rodičia nemali žiadne podozrenie, že by niečo nebolo ok.

Medzitým dovŕšila 15 rokov a rodičia jej dovolili chodiť cez víkendy večer na diskotéky. Bola užasnutá z toho, ako niektorí ľudia vymakane tancujú a navyše celú noc. A potom zistila, že k tomu im pomáhajú nejaké tabletky, ktoré predáva jeden fešák z diskotéky. Karolína to raz skúsila a fungovalo to. Mala pocit, že tancuje najlepšie vo svojom živote a nebola ani unavená. Tými tabletkami bola droga extáza. Karolína ju začala brať pravidelne pri každej návšteve diskotéky, neskôr skúsila aj LSD. Vtedy mala pocit, že lieta. Aby si drogy mohla kúpiť, začala rodičom kradnúť peniaze. Na druhý deň po diskotékach bývala extrémne unavená, začala mať stavy úzkosti, strachu, paranoje. Počas jednej z diskotékovej párty Karolína počas tancovania odpadla a musela ju odviesť záchranka do nemocnice. Vtedy prišli jej rodičia na všetko – záškoláctvo, drogy, krádeže peňazí.

Rozhodli sa, že Karolína pôjde do sanatória na liečbu drogových závislostí. Bola tam dva mesiace, domov nemohla ísť. Bolo to pre ňu náročné – opustiť všetko známe, rodinu, kamošky, kamošov. Mala len zopár osobných vecí. Denne sa venovali nejakej pracovnej činnosti, mávala sedenia so psychiatrom, skupinové komunity. Uvedomila si, že užívaním extázy a LSD mohla dopadnúť horšie a že mala vlastne veľké šťastie. Snažila sa urobiť všetko pre to, aby sa čím skôr vrátila domov. Po odchode z liečenia ale išla do krízového strediska. Mala sa tam naučiť zodpovednému správaniu. Odtiaľ chodila do školy, no rodina a voľný čas s kamoškami jej chýbali. Rozhodla sa dodržiavať pravidlá v „krízaku“, aby sa mohla vrátiť domov. Mala tam pravidelné sedenie u psychologičky spolu s rodičmi, kde si postupne dohodli pravidlá, podľa ktorých budú doma fungovať. Zároveň cítila podporu vychovávateľov, učila sa zodpovednosti. Strávila tam takmer štyri mesiace. Keď odchádzala domov, cítila sa posilnená a rozhodnutá byť starať sa o seba a svoje šťastie bez drog.

Rišo

Rišo vyrastal s babkou. Nahrádzala mu jeho mamu, no napriek tomu, tá mu chýbala. Chodievala občas za ním na návštevu, no potreboval ju mať pre seba častejšie. Babka mala o neho strach a keď bol malý, nepúšťala ho veľmi samého von, aby sa mu niečo nestalo. Aj keď on chcel byť vonku skoro stále.

Keď mal asi tak 13 rokov, rozhodol sa nechodiť po škole hneď domov, ale začal tráviť poobedia s kamarátmi v skateparku. Rišo rád jazdil na skateboarde a tento čas si teda užíval. Nosili si aj rádio a púšťali hudbu, ktorá im ešte spríjemňovala chvíle jazdy. Atmosféru si chceli ešte viac vylepšiť a tak si zohnali od starších chalanov marihuanu. Keď sa nafajčili, všetko im prišlo zábavnejšie, pohodovejšie. Rišo vedel, že niektorí chalani fajčia trávu pravidelne, no on nechcel stále, lebo babka ho pred ňou vystríhala. Aj keď mu nikdy veľmi nepovedala, čo je na nej zlé. Tak fajčil len pár krát za týždeň. Keď bol nahúlený, nevedel sa už večer sústrediť na učenie. To viedlo k zhoršeniu si známok v škole. Babka sa na neho kvôli tomu hnevala, ale nevedela, že to je dôsledkom fajčenia marihuany.

Do skateparku chodil aj jeden dospelý chalan s babou, jazdili tiež na skejtoch a bavili sa so všetkými. Raz oslovili aj Riša. Dozvedel sa, že sú z nejakého klubu, kam môžu chodiť decká tráviť voľný čas. Zaujalo ho to a keď ho a jeho kamošov navyše pozvali, išli tam na druhý deň po škole kuknúť. Rišo zistil, že to je nejaký nízkoprahový klub a ľudia čo tam robia sú sociálni pracovníci. Rišo s kamošmi tam začali občas chodiť. Hrávali stolný futbal, využívali počítače, či len tak sa rozvaľovali v sedačkách, počúvali hudbu a debatovali. Tí mladí ľudia čo tam robili, prišli Rišovi veľmi fajn. Aj jeho babka bola dobrá, no títo mu prišli bližší. Raz sa bavili o drogách a ich účinkoch. Hovorili mu o rizikách, ktoré marihuana prináša, dali mu o tom leták. Riša to zaujalo, počul ako ho nikto neodsudzuje za to, že občas húli, ale sa s ním o tom otvorene rozpráva. Rišo bol prekvapený z toho, keď počul aj o rizikách húlenia. Rozprával sa s nimi o téme drog viackrát v skateparku i v klube. Začal nad tým premýšľať a všímať si, ako sa správajú druhí ľudia, keď sú nahúlení a aký má marihuana vplyv na neho – je spomalenejší, menej sústredený, má veci „na saláme“. Rozhodol sa, že takto to mať nechce. Kvôli sebe i kvôli babke, ktorá sa o neho stará a vidí na nej, že ju mrzí, keď sa zhoršil v škole a je k nej drzý. Rišo prestal marihuanu užívať a pomohol pracovníkom v klube s tvorbou plagátu o rizikách užívania marihuany.