Karolína

Rodinu Karolíny vnímalo okolie ako usporiadanú rodinu. Otec i mama mali dobrú prácu a ich tri deti boli vcelku vzorné – v škole sa dobre učili, ľudia z okolia ich mali radi. Karolína bola z nich najstaršia. Keď otec s mamou neboli doma, o mladších súrodencov sa starala ona. Musela byť doma, až kým oni večer neprišli z roboty. A to už len málokedy bol čas ísť von za kamoškami a kamošmi. Rozhodla sa, že keď nemôže chodiť von poobede, bude chodiť doobeda. A tak občas namiesto do školy, išla s kamoškami von. Ospravedlnenku pre učiteľku vždy nejak sfalšovala. Takto to fungovalo niekoľko mesiacov, pričom začala tento trik používať stále častejšie. Karolína patrila vždy medzi lepšie žiačky, nosila dobré známky, a tak rodičia nemali žiadne podozrenie, že by niečo nebolo ok.

Medzitým dovŕšila 15 rokov a rodičia jej dovolili chodiť cez víkendy večer na diskotéky. Bola užasnutá z toho, ako niektorí ľudia vymakane tancujú a navyše celú noc. A potom zistila, že k tomu im pomáhajú nejaké tabletky, ktoré predáva jeden fešák z diskotéky. Karolína to raz skúsila a fungovalo to. Mala pocit, že tancuje najlepšie vo svojom živote a nebola ani unavená. Tými tabletkami bola droga extáza. Karolína ju začala brať pravidelne pri každej návšteve diskotéky, neskôr skúsila aj LSD. Vtedy mala pocit, že lieta. Aby si drogy mohla kúpiť, začala rodičom kradnúť peniaze. Na druhý deň po diskotékach bývala extrémne unavená, začala mať stavy úzkosti, strachu, paranoje. Počas jednej z diskotékovej párty Karolína počas tancovania odpadla a musela ju odviesť záchranka do nemocnice. Vtedy prišli jej rodičia na všetko – záškoláctvo, drogy, krádeže peňazí.

Rozhodli sa, že Karolína pôjde do sanatória na liečbu drogových závislostí. Bola tam dva mesiace, domov nemohla ísť. Bolo to pre ňu náročné – opustiť všetko známe, rodinu, kamošky, kamošov. Mala len zopár osobných vecí. Denne sa venovali nejakej pracovnej činnosti, mávala sedenia so psychiatrom, skupinové komunity. Uvedomila si, že užívaním extázy a LSD mohla dopadnúť horšie a že mala vlastne veľké šťastie. Snažila sa urobiť všetko pre to, aby sa čím skôr vrátila domov. Po odchode z liečenia ale išla do krízového strediska. Mala sa tam naučiť zodpovednému správaniu. Odtiaľ chodila do školy, no rodina a voľný čas s kamoškami jej chýbali. Rozhodla sa dodržiavať pravidlá v „krízaku“, aby sa mohla vrátiť domov. Mala tam pravidelné sedenie u psychologičky spolu s rodičmi, kde si postupne dohodli pravidlá, podľa ktorých budú doma fungovať. Zároveň cítila podporu vychovávateľov, učila sa zodpovednosti. Strávila tam takmer štyri mesiace. Keď odchádzala domov, cítila sa posilnená a rozhodnutá byť starať sa o seba a svoje šťastie bez drog.